Našim poslaním a heslom je „slúžime životu“ a preto okrem záchranných akcií kladieme dôraz aj na prevenciu. Pravidelne informujeme návštevníkov horských oblastí o aktuálnych podmienkach či počasí a upozorňujeme na dodržiavanie pokynov HZS, ktoré ako pravdivé a osvedčené uznajú mnohí až keď je neskoro. Viackrát som si pri tejto práci povedala, že ma už od turistov neprekvapí žiadna informácia, no keď mi oznamovateľka v rozhovore spomenula, že jej manžel má so sebou turistické paličky aj mapu, ktorú si nakreslil na dlaň ruky, predsa mi len vzala vietor z plachiet.


Položila som prvú otázku: „Nestrácate signál?“  Úplne spokojne, dokonca akoby som ho videla s úsmevom na perách mi odpovedal: „ Zatiaľ Vás veľmi dobre počujem, dnes ste náš žolík.“ 

Aj keď všetky minúty od nahlásenia udalosti priam leteli, tak hľadanie kvôli častým a naliehavým volaniam nezvestného sa mi naopak zdalo ako večnosť. Konečný výsledok bol necelé tri hodiny pátrania. Toľko záchranári hľadali osobu, ktorá úplne stratila orientáciu v teréne, a vo vychádzkovej obuvi si v mínus pätnástich stupňoch a miestami pol metrovom snehu vymyslela plán v podobe novej skratky v horách, ktoré vôbec nepoznala.


Bola to dobrá, veľmi dobrá správa. Chalan odolal nepríjemnému a zradnému počasiu, poradil si, bol živý a zdravý. Najnovšiu správu o synovi som oznámila otcovi. Slová „ďakujem Vám“ zazneli potichu, potom nebolo dlho nič počuť... „Pane, ste ešte tam?“ spýtala som sa. „Áno, prepáčte, ja len...“ teraz to už bolo počuť zreteľne - plakal.  V tej chvíli som nemohla zložiť slúchadlo a potichu som ho nechala, nech to z neho ide von... Všetky formy žiaľu si zaslúžia dostatok priestoru na dýchanie.  „Viete...“ pokračoval, „ja mám troch synov a toto mi robia stále, každý jeden. Veľmi pekne Vám ďakujem, naozaj, za všetko...“